Krajina v objatí Kaukazu – Sakartvelo

Autor: Martin Zachar | 15.7.2019 o 16:48 | (upravené 29.12.2019 o 15:58) Karma článku: 3,06 | Prečítané:  1159x

Táto kaukazská krajina je vám zrejme známa, akurát pod iným názvom – Gruzínsko. Čoskoro ju však možno aj my budeme volať Sakartvelo

Sakartvelo. Tak znie totiž názov tejto krajiny v ich vlastnom jazyku. A vo svete by si konečne prestali mýliť túto krajinu s jedným štátom USA, pretože v anglickom jazyku sa Gruzínsku povie rovnomenne – Georgia.

Tento štát na pomedzí Európy a Ázie je asi tak veľký a zaľudnený ako Slovensko. Ak by ste si ale mysleli, že tam vlastne žijú Rusi, tak ste na omyle. Nie, Gruzínci sú samostatný a hrdý národ. Dokonca to nie sú ani Slovania. A od takých Rusov sa obzvlášť dôrazne dištancujú.

Majú vlastnú (veľmi bohatú) históriu, jazyk, ba dokonca vlastné písmo! A k tomu oveľa staršie písmo ako cyrilika (azbuka) používaná v Rusku. Toto písmo nepoužívajú nikde inde. A na margo toho, že si mnohí na Slovensku myslíme, že je to národ/jazyk príbuzný Rusom, mám tu pre vás pár príkladov:

Dobré ráno – dila mšvidobisa (დილა მშვიდობისა)

Ahoj – gamardžoba (გამარჯობა)

Ďakujem – madloba (მადლობა)

Dobre – kargi (კარგი)

Áno – Diach (დიახ) / ki (კი) / cho (ხო)

Nie – Ara (არა)

...veľmi slovansky to veru neznie :)

 

Letenky do hlavného mesta Tbilisi sú väčšinou dosť drahé, odporúčam skôr nízkonákladovky, ktoré lietajú z Viedne a Budapešti do druhého najväčšieho mesta Gruzínska – Kutaisi. Z tamojšieho letiska sa dá dostať do Tbilisi a aj ďalších turisticky atraktívnych miest.

Po tejto stránke má krajina čo ponúknuť! Dá sa povedať, že turizmus zažíva rozkvet, každým rokom ju navštevuje viac turistov a aj služieb je tu poriadne veľa. Na niektorých miestach vám ich domáci núkajú doslova na každom rohu. Hlavne zájazdy a prehliadky, čo vlastne nie je na škodu. Stačí si chvíľu prezerať nejaké obrázky s turistickými atrakciami alebo mapu a hneď k vám niekto pribehne. Problémom môže byť jazyk, pretože anglicky tu ľudia častokrát vôbec nevedia, skôr tu ovládajú ruštinu. Takže rukami-nohami, slovensko-rusky a hotovo :)

Platí však pravidlo – treba zjednávať! Na ulici od nikoho nedostanete bloček a zjednávať sa dá skoro o všetko. Môžete si byť skoro istí, že prvá cena, ktorú vám ponúknu, je vysoko nadhodnotená. Domáci z toho žijú, a tak nemajú problém nadhodiť vyššiu cenu turistovi a potom ešte trebárs využívať rečovú bariéru v tom, aby ste nezjednali. Ale treba to skúšať, oni potrebujú zarobiť a málokedy vás nechajú len tak odísť. Častokrát radšej spustia z ceny, takže zjednať sa dá.

Gruzínskeho písma sa tiež netreba báť, latinka je tu s ním súbežne takmer všade. A v reštauráciách býva menu najčastejšie písané trojjazyčne – gruzínsky, rusky, anglicky. Pri jedle sa však rozhodne musím zastaviť. Gruzínsku kuchyňu musíte ochutnať. A to v jej najrýdzejšej podobe. Od maličkostí v stánkoch až po jedlá v hostincoch. Ceny sú pre nás výborné a jedlá skvelé! Na chudnutie rovno zabudnite, niektoré jedlá sú ako drogy. A najlepšie je ich zapíjať vychýreným gruzínskym vínom, ktoré má najstaršiu tradíciu na celom svete!

Z jedál by ste nemali vynechať najmä chačapuri (syrové pečivo), chinkali (cestovinové taštičky s mäsom vo vnútri). Z pitia okrem spomínaného vína môžete ochutnať gruzínsku pálenku – čaču (väčšinou niečo ako vínovica) a pre milovníkov nealka sa odporúča skúsiť džús z čerešní, z granátového jablka, prípadne taragónovú limonádu, alebo rovno nakrájaný šťavnatý červený melón. Stolovanie v tejto krajine je trošku odlišné ako u nás. V podniku pred každého položia čistý tanier s príborom a hlavné chody majú miesto v strede stola. V štýle – každý si dá z toho, na čo má chuť.

Gruzínci sú veľmi pohostinní, a ak by sa vám pošťastilo, že vás niekto pozve domov na hostinu, rovnako vám donesú jedlá doprostred stola a vy si budete môcť nabrať. Obvykle z každého jedla iba malú porciu, lebo chcete ochutnať všetko a toho „všetkého“ je naozaj veľa :) Nebuďte prekvapený, ak vám zabudnú doniesť príborový nožík. Ten totiž doma málokedy pri jedení potrebujú (v reštaurácii vám ho ale automaticky dajú). A keď vám popri jedle ponúknu gruzínske víno v „rohu na pitie“, tak ste už naozaj vážený hosť. Pred každým prípitkom sa tu obvykle povie preslov, no a pokiaľ držíte v ruke tento roh plný vína, viete si snáď predstaviť, že by sa dal hocikedy jednoducho položiť na stôl? Asi nie. A to znamená jediné – víno z rohu sa pije vždy do dna.

Ľudia sú tu pohostinní, milí, nápomocní a často prekvapivo zvedaví. Radi vysedávajú vonku a rozprávajú sa. Chlapi hrajú domino či Nardi (sovietska verzia backgammonu). O miestnych mzdách radšej písať nebudem. Bohatstvo tejto krajiny a ľudí totiž nespočíva v papierikoch s číslami. Pri pomere plat/náklady na živobytie je pre mňa ťažko pochopiteľné, ako môžu vyžiť a ešte aj dať to posledné blížnemu svojmu.

Na nákupy sa chodí do malých obchodov (veľkosťou asi ako Tesco express) alebo na veľké trhoviská, ktoré majú svoje nezameniteľné čaro. Na nich zoženiete naozaj všetko. Mal som možnosť vidieť stánok s topánkami, kde hneď vedľa seba stáli dva páry topánok, jedni boli Adidas a druhé Adibas :) A to som sa pár minút predtým pozeral na prasačie hlavy, ktoré boli samozrejme tiež na predaj. Stánky s najrôznejším tovarom sú všadeprítomné obzvlášť v Tbilisi. Sú v podchodoch do metra, popri chodníkoch, naozaj hocikde. Veľkoobchody ako u nás tu rozhodne nečakajte.

Ako turisti si všimnete viacero vecí. Všade sú túlavé psy (a občas kravy či kone). Naozaj, všade. Aj na takmer opustenej zastávke uprostred ničoho bude určite pes, ktorý nemá svojho pána/majiteľa. Ďalej si všimnete veľa stánkov popri ceste. Jedni predávajú keramiku, ďalší hojdacie postele, potom med, melóny, čerstvý chlieb, čerstvo vytlačené džúsy, čurčchely atď. Ostatne, trhoviská som už spomínal a toto je len ich menšia verzia pri cestách.

Dobrou správou pre turistov sú samozrejme ceny. V gruzínsku platí mena – Lari: 3 ₾ = cca 1 € (kurz z júna 2019). S eurami príliš nepochodíte. Ale späť k cenám, obzvlášť lacná je aj cena benzínu. V prepočte zhruba 80 centov za liter, mimo turistických oblastí aj o 10 centov menej. Prenajať vozidlo sa dá za približne 20-30 eur denne, takže.... už pozeráte letenky? :)

Pozastavím sa ale pri šoféroch. Mnohí Gruzínci jazdia ako šialenci! Zlatí šoféri na našich cestách. Predbiehanie do zákruty? Žiadny problém. Keď sa ateista vezie dopravným prostriedkom vedeným domácim šoférom, môže sa prichytiť pri tom, ako sa modlí. Pri predbiehaní sa tu šoféri obmedzujú až ohrozujú. Auto idúce oproti vtedy nemá inú možnosť ako spomaliť a vyhýbať sa. Potom na seba všetci trúbia a život ide ďalej. Trúbi sa tam naozaj priveľa. Ako upozornenie, na pozdrav, na hocičo. Na viacpruhovej ceste môže pred vás z iného pruhu odbočiť auto bez toho, že by sa pozrel, či vás zahliadne v zrkadle. Len tak. A bez smerovky, šup ho tam. Vy ho vytrúbite a ste si kvit. Asi vás neprekvapí, keď uvidíte, koľko áut v tejto krajine jazdí s poškodeným nárazníkom alebo rovno bez neho! Ffffúúú, toto som musel zo seba dostať.

Pre turistov je dobrá správa, že na veľa miestach sa nachádza dostupný zdroj pitnej vody (aj keď som bol čitateľom v diskusii upozornený, že ju turistom neodporúčajú piť, no ja som problémy nemal) .Smädom tam neumriete. A to aj pre to, že vás tam budú lákať vínne cesty. Tých je tam požehnane.

 

TBILISI

Hlavné mesto Gruzínska, miliónová metropola, v ktorej sa snúbi história i moderna. Je to typické veľkomesto, v ktorom pulzuje život. Mesto, kde je mnoho turistov, kde dobre poznajú zápchy na cestách atď.

Doprava je lacná, za jazdu v metre či autobuse zaplatíte 0,50 Lari (= 0,16 €). Metro je klasicky najrýchlejšou dopravou po meste. Celkom ma prekvapilo, ako disciplinovane stoja Gruzínci na eskalátoroch do metra. Väčšinou pekne na pravej strane, aby ich po ľavej mohli ostatní obísť, tak ako v UK.

Okrem klasických autobusov tu jazdia aj tzv. maršrutky. Sú to také minibusy, ktoré ľudí prevážajú najmä z dopravných uzlov (najčastejšie metro zastávok) do viac či menej zastrčených ulíc. Pripomína to trochu autobus č. 147, ktorý v Bratislave chodí na Slavín. Často sa ani nepohnú, pokým nie sú plné, väčšinou sú však napráskané. Výhodou je, že vám zastavia prakticky hocikde v rámci trasy, kde si len poviete (rovnako ako 147 v BA). No a mne osobne prišlo vtipné to, že sa za prepravu maršrutkou platilo až pri vystupovaní.

Čo môžete v Tbilisi vidieť?

Ikonický most slobody. Ten sa naozaj vryje do pamäte vďaka jeho konštrukcii. Pripomína tak trochu klobúčik, alebo... aj istú ženskú hygienickú potrebu. Možno preto mu prischlo aj meno Always. Keď sa zotmie, most je ešte výraznejší vďaka svojej svetelnej šou.

Popod neho sa môžete previezť aj na malej lodičke. Plavba po rieke Mtkvari nás v hlavnom meste vyšla po zjednávaní 30 Lari (= 10 €) pre dvoch, vrátane nápoja (víno/čača/káva/limonáda).

Jazda visutou lanovkou (2 Lari/os. = 0,65 €). Krátky ale pekný zážitok, po ktorom sa ocitnete na pevnosti Narikala. A prakticky hneď vedľa nej stojí 20 m vysoká socha Matky Gruzínska – Kartlis Deda. V jednej ruke drží kalich vína, pre tých, ktorí prišli v mieri, v druhej meč, pre tých druhých... Vtipná zaujímavosť: po gruzínsky sa mama povie „deda“ (დედა) a otec sa povie „mama“ (მამა) :D

V Tbilisi je aj niekoľko námestí (Slobody, Európy, Ružovej revolúcie, ...) a taktiež prejsť sa dlhou Rustaveliho ulicou nie je zabitý čas.

Okrem toho sú v meste aj sírne kúpele, popri ktorých sa dá krátkou prechádzkou maličkým kaňonom dostať až k vodopádu Legvtachevi. Asi si viete predstaviť, aký zápach je popri sírnych kúpeľoch. Veru tak, dokonca aj medzi dvomi zastávkami metra máte kvôli nim pocit, že metro ide rovno cez... no nechajme tak :D

Inou lanovkou, tentokrát pozemnou, zvanou Funicular, sa za 3 Lari (= 1€) preveziete o 220 m n.m. vyššie, až na vŕšok so zábavným parkom Mtacminda. Odtiaľ máte celé Tbilisi ako na dlani. Okrem výhľadu tam nájdete aj kontaktnú ZOO, množstvo stánkov so zábavou a jedlom, dinopark či ruské koleso, na ktorom sa povozíte za 5 Lari (= 1,65 €).

Zlatým klincom Tbilisi je obrovský kostol: Katedrála Najsvätejšej Trojice (alebo kostol sv. Trinity) – Cminda Sameba. Ak niečomu môžem povedať dominanta, tak je to tento tretí najväčší kostol pravoslávnej cirkvi na svete s výškou 87 m + v podzemí ďalších 13 m. Tento kolos by ste ale na starých obrázkoch Tbilisi hľadali márne. Zrejme trochu prekvapí, že táto majestátna katedrála bola dokončená iba v roku 2004. Dostatočný dôkaz o tom, aké je pre Gruzíncov aj v 21. storočí kresťanstvo bytostne dôležité.

 

MCCHETA

Toto mestečko s krkolomným názvom je niekdajším hlavným mestom Gruzínska. Už v 4. storočí tu kráľ Mirian III. prijal kresťanstvo, a tak sa Gruzínsko stalo iba druhou krajinou sveta, kde sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom. V minulosti malo mesto veľký význam, pretože tu prebiehali korunovácie gruzínskych kráľov, a taktiež ich tu pochovávali.

Samotné korunovácie prebiehali v kostole Svetischoveli postavenom v 11. storočí. Múrom bol obohnaný o cca 7 storočí neskôr za vlády kráľa Erekleho II. (nazývaného aj Heraclius II alebo Irakli gruzínsky).

Na vŕšku oproti mestu Mccheta sa týči ďalší kostol, pre Gruzíncov mimoriadne dôležitý. Jeho meno je Džvari, postavený bol už v 6. storočí a práve na tomto mieste svätá Nino vyrobila prvý drevený, kresťanstvo symbolizujúci kríž v tejto krajine. Najskôr tam stál iba tento kríž, potom už drevený kostol a ešte neskôr ten terajší.

Okrem príjemného spirituálneho zážitku sa odtiaľ môže človek pokochať výhľadom na sútok dvoch riek – Mtkvari a Aragvi. Pri troche šťastia si môžete užiť mix dvoch riek s odlišným zafarbením, nám to bohužiaľ nevyšlo.

 

GORI a UPLISCICHE

Mesto Gori je v historických učebniciach zapísané nemalými písmenami. Bolo to totiž práve tu, kde sa narodil jeden z najznámejších politikov/vodcov/diktátorov/krutovládcov na svete. Jozef Stalin. Ťažko povedať, nakoľko sú obyvatelia tohto mesta naozaj hrdí na tohto svojho rodáka, faktom ostáva, že tu môžete vidieť jeho múzeum, jeho dom, sochu a vagón, v ktorom cestoval. A samozrejme tu prevláda predaj rôznych suvenírov s motívom tohto pána....

Úprimne, práve najlepšia energia z toho miesta na mňa nesršala, a aj keď park pri múzeu bol pekný, šli sme sa pozrieť na iné zaujímavé miesto. V Gori sa totižto ešte nachádza pamätník so sochami ôsmych vojakov bojovníkov. Žiadny z nich nie je „kompletný“, čo symbolizuje obete v boji za národ. Nad pamätníkom sa ešte týči pevnosť z 13. storočia.

Neďaleko Gori sa nachádza ale nachádza niečo oveľa zaujímavejšie. Takzvaná jaskynná dedina Uplisciche, obývaná od 6. storočia pred n.l. V nej sa nachádza aj kostol postavený v 10. storočí. Za 7 Lari (= 2,30 €) sa je naozaj na čo pozerať. Predstava, že tu bolo mesto v časoch, kedy zemeguľa bola ešte len riedko osídlená, človeka prinúti zamyslieť sa.

Trochu to pripomínalo legendárnych Flistonovcov. A dokonca v čase, kedy sme tam boli my, tam akurát nejaký film natáčali. No bodaj by nie; takéto originálne kulisy len tak hockde nezoženú. Výhľad na okolité skalnaté masívy, pozorovanie jašteríc (kaukazská agama), ktoré sa slnia na kameňoch, skala v tvare hlavy z profilu alebo len tiché pomyslenie na to, ako tu mohol vyzerať život pred toľkými stáročiami. Toto miesto dostane každého.

 

KAZBEGI

Hornatá oblasť Kazbegi patrí k tým najnavštevovanejším miestam v rámci Gruzínska. Nachádza sa na severe krajiny, asi tri hodiny cesty od Tbilisi. Za maršrutku zaplatíte 10 Lari (= 3,30 €) a za taxi 25-30 Lari (= 8-10 €). Tieto ceny vám však vodiči neponúknu na prvýkrát, ale až po zjednávaní, bez ktorého to tu nejde. A hlavne cestou naspäť sa netreba spoliehať ani časový harmonogram odchodov, ten je nanajvýš orientačný. Keď sa maršrutka naplní, odchádza a hotovo. Ostane vám čakať na ďalšiu ktovie ako dlho, alebo už spomínané taxi, ktoré vám ochotne budú ponúkať. Ale to už sme predbehli, poďme najprv po ceste do Kazbegi.

Po opustení diaľnice smerom na Vladikavkaz sa po chvíli dostanete k Ananuri – krásnej pevnosti nad priehradou. Onedlho sa po ceste na sever môžete pristaviť pri sútoku riek – Čiernej a Bielej Aragvi. Prečo čierna a prečo biela? Viď foto. Pri tomto sútoku sme už mali viac šťastia a tzv. „Nutela duo a lá príroda“ sa nám ukázala v plnej kráse.

Následne sa už prechádza do vysokohorského pásma, kde sa ocitnete v nadmorskej výške cez 2000 m. Okrem prírodných scenérii Kaukazu sa môžete prísť pozrieť aj na tzv. monument rusko-gruzínskeho priateľstva. Koľká to irónia. Gruzínsko má s Ruskom kus spoločnej histórie. Jednu dobu ho Rusko pomáhalo chrániť a potom ho chcelo ovládnuť. No však.... „nezištnú“ pomoc Ruska aj my dobre poznáme z histórie.

Kúsok za monumentom sa ešte oplatí pozastaviť sa pri tzv. sírnom potôčku a potom už prídete do obce Stepancminda, strediska regiónu Kazbegi.

Stepancminda bola osídlená stáročia pred našim letopočtom. Ale tu žiadne jaskyne nehľadajte. V tejto maličkej vysokohorskej obci blízko ruských hraníc sa namiesto jaskynných „bytových jednotiek“ turisti nechávajú očariť nefalšovanými veľhorami. A to prakticky všade navôkol. Takmer povinnou turistikou je vyliezť zo Stepancmindy (1740 m n.m.) na vŕšok nad obcou (cca 2180 m n.m.), kde nájdete čo? Správne – kostolík :)  A v prípade dobrej viditeľnosti aj prekrásny výhľad. Pre lenivejších či unavených, nebojte sa, vedie k nemu aj úplne nová asfaltová cesta.

Pokiaľ ale chcete vidieť najvyšší vrch tejto oblasti, musíte mať naozaj šťastný deň. Je trochu hanblivý :) My sme ho vyzerali poobede, večer aj skoro ráno, kedy už oblaky pominuli. Až na jeden. Ten, ktorý zakrýval práve mohutný Mt. Kazbeg s nadmorskou výškou až 5033 m.

 

 

KACHETI

Kacheti je najzápadnejšia oblasť Gruzínska známa najmä svojim presláveným vínom. V nej sme navštívili dve mestá.

Mestečko Signagi je považované za mesto lásky. Týči sa nad veľkou kotlinou, od ktorej má úplne odlišné klimatické podmienky. Môže vás teda prekvapiť chladnejšie počasie, no rozhodne vás už neprekvapia markety/trhy či trochu vzdialený kostol. Aj toto mesto je obohnané hradbami, ktoré dal postaviť v 18. storočí kráľ Erekle II. Útulné mestečko sa schováva na vŕšku v objatí lesa a na všetko z diaľky dozerajú štíty Kaukazu. Opísal som to dosť romanticky? No keď je to už to mesto lásky... :)

 

Druhé mesto – Telavi patrí medzi najbohatšie v Gruzínsku. Vďaka hradbám taktiež dýcha históriou, sochy a kostoly sú samozrejmosťou. Zábavu; pekné námestie či park; už tradičný výhľad na vrchy Kaukazu a taktiež najstarší strom v krajine, to všetko ponúka toto centrum oblasti Kacheti. No a samozrejme víno.

 

A to už sme na konci tejto „spoznávacej jazdy“. Gruzínsko nesklamalo. Vľúdnosť ľudí, nádherná príroda, miesta a spôsoby, ktoré vám vedome či nevedomky pripomenú vaše detstvo – tzv. výlet do minulosti. Nie je to Európa ani Ázia. Nie je to krajina zaostalá ani supermoderná. Je to zlatá stredná cesta všetkého + príroda + jedlo a víno, všetko v jednom. Za seba odporúčam navštíviť. O Gruzínsku sa zvykne hovoriť, že sa nedá navštíviť iba raz. Potvrdzujem.

 

Iné miesta, na ktoré sa tu oplatí pozrieť:

Vardzia – ďalšia jaskynná dedina

Pilier Kacchi – vysoký skalný stĺp s kostolom

Batumi – prímorské mesto, ktoré obľubujú turisti hľadajúci zábavu

Džuta – rozprávkovo zelené údolie, ktoré obľubujú horolezci

Svaneti – vysokohorský región s najvyšším vrchom krajiny, nachádzajú sa tu aj staroveké dediny a nespočet pamiatok

Prométeova jaskyňa

Bordžomi – také malé gruzínske Karlove Vary + národný park

Martvili kaňon

Okace kaňon

Na záver trochu kultúry - špecifický tanec Gruzíncov, ich tradičné oblečenie a skvelá energia:

 

Ďalšie moje články napísané pre REFRESHER.sk tu a pre vedelisteze.sk tu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Oravčanov hanili za svadby, teraz sú vzorom. A poďakujte vojakom, znelo z každej dediny

Celoštátne testovanie ohrozuje neistá ochota zdravotníkov.

Prvá západná krajina, ktorá sa pokúša plošne testovať, píšu o Slovensku

Netreba odhaliť každého pozitívneho, vysvetľuje odborník.

Komentár Bena Cunninghama

Mýli sa pápež?

Akú hodnotu má vyhlásenie cirkvi, ak sa dá jednoducho zmeniť?


Už ste čítali?