Trip po Balkáne, 2. časť (Č. Hora, Bosna a Hercegovina, Chorvátsko, Slovinsko)

Autor: Martin Zachar | 27.6.2017 o 13:23 | Karma článku: 4,68 | Prečítané:  761x

Po prebudení do chladného a hmlistého rána sme sa naďalej nevedeli vynadívať na tú prírodnú parádu. S ťažkým srdcom sme sa poberali ďalej, ale pred nami bola Čierna Hora, kam sme sa už tešili.

( prvú časť tripu nájdete tu )

A mali sme sa na čo – priesmyk, nad ktorým bol most Durdeviča Tara a pod ním riečka s nebesky modrou farbou. Odtiaľ sme sa presunuli do NP Durmitor, azda najkrajšieho kúsku pohoria Dináre. Na každom zákutí tohto národného parku sme mohli nechať oči. Po jeho prejdení sme dorazili k Pivskému jazeru. Vysoko nasadená latka predošlých výhľadov nás pri jeho kráse takmer nechávala chladnou. Boli sme doslova vyčerpaní od kochania sa. Čierna Hora však s nami nemala zľutovanie a naďalej nám nedávala vydýchnuť. Malá, útulná metropola PodgoricaSkadarské jazeroJadranské More a záliv Kotorská boka, ktorý bol čerešničkou.

Najmenšia krajina z nášho výletu na nás zanechala pravdepodobne najkrajší dojem. No my sme už mierili ďalej. Cez chorvátsky Dubrovník až do Mostaru v Bosne a Hercegovine.

Mostar bol druhé mesto, kde sme vyhľadali hostel, aby sme sa na chvíľku usadili. V Bosne je pomerne lacno. Draho nebolo ani v Srbsku, ale za približne rovnakú cenu sme tu v hosteli dostali aj chutnú večeru a raňajky. Celkovo ale môžeme povedať, že sme sa v hosteloch stretli vždy s milými a komunikatívnymi ľuďmi. Vždy sa na takom mieste býva lepšie, ako keď vám už na recepcii dá niekto prevrátenými očami najavo, ako rád vás vidí a že ste „vítaní“.

Mostar je prekrásne mesto plné mešít a kostolov, čo vlastne perfektne demonštruje náboženskú či národnostnú rozmanitosť krajiny. To však nesie so sebou aj ťažkosti, a asi preto sme aj v Mostare natrafili na pár zničených budov odkazujúcich na tieto problémy. Pamiatka na veľmi smutný kúsok histórie štátov bývalej Juhoslávie.

Z Bosny sme mali namierené až do Slovinska, so zastávkou na Plitvických jazerách. Napokon to dopadlo tak, že sme cez Chorvátsko prešli najrýchlejšie ako sa dalo. Pri spomínaných jazerách sme sa veru aj zastavili. No výška vstupného a veľký rad, ktorý sa hýbal pomaly, nás odradili od návštevy týchto známych, natáčaním Winnetoua ovenčených prírodných skvostov.

A tak sme sa po pár hodinách ocitli v poslednej krajine, ktorú sme navštívili. Ako prvý sme navštívili Predjamský hrad, ktorý je doslova ako vytesaný v skale.

Ďalší deň sme prechádzali cez Triglavský NP, ktorý sa nachádza v Júlskych Alpách. Trochu sa nám vynorili ešte stále čerstvé spomienky na Čiernu Horu a NP Durmitor. Aj farba vodných tokov bola ako v Čiernej Hore – modrá akoby nakreslená. Skalnaté podložie skrátka robí z vodných tokov rozprávkové bystriny. Podarilo sa nám zastaviť na jednom peknom „fleku“ s lavičkami priamo nad riekou Soča, kde sme sa v ohlušujúcom šume vody naraňajkovali. Nasledoval prejazd okolo najvyšších vrchov Slovinska, ktorý nepotrebuje po zhliadnutí fotiek asi žiadny komentár.

Z národného parku sme šli okolo Bledského jazera (s pekným hradom) až do Ľubľany.

Tretie, a zároveň posledné hlavné mesto nášho výletu, nás očarilo. Mestá sme až tak často nenavštevovali, ale v top 3 miest by sme sa asi všetci zhodli na Mostare, Ľubľane a Novom Sade. V slovinskej metropole sme sa prešli námestím a na hrad, odkiaľ bol skvelý výhľad na mesto. Potom sme spravili posledné nákupy a plnou parou vpred sme vyrazili domov.

Vidina toho, že Slovensko je na dostrel, nás hnala prejsť zrejme najväčšiu štreku v rámci jedného dňa. Okolo 22. hodine sme kotvili v Bratislave, kde sa náš výlet skončil.

 

A bola to parádna jazda. Za 16 dní sme prešli zhruba 5 a pol tisíca kilometrov. Prešli sme vrátane Maďarska 7 krajín, od Čierneho Mora k Jadranskému, od Karpát, cez Dinársku horskú sústavu až po Alpy.

Videli sme najvyšší vrch Rumunska Moldoveanu (2544 m n.m.), najvyšší vrch NP Durmitor Bobotov Kuk (2523 m n.m.), obchádzali sme najvyššiu horu Chorvátska Sinjal (1831 m n.m.) aj najvyšší vrch Bosny a Hercegoviny Bosanski Maglić (2386 m n.m.). Videli sme jeden z najvyšších vrchov Slovinska Jalovec (2645 m n.m.) a boli sme kúsok aj od najvyššej hory tejto krajiny Triglavu (2864 m n.m.) Videli sme rieky ako Tisa, Bistrița, Dunaj, Olt, Velika Morava, Sáva, Morača, Neretva, Soča alebo Dráva. Čo sa týka Dunaja, videli sme ho okrem Bratislavy aj v Novom Sade, Belehrade, na srbsko-rumunskom pohraničí, v Braile a boli sme aj v jeho delte. A čo sa týka Sávy, videli sme ju v Alpách ako malú riečku, v Ľubľane a tiež v Belehrade ako ústí do Dunaja.

Vrátane stravy, kempov, hostelov alebo aj výmeny batérie sme po rozpočítaní nákladov medzi štyroch ľudí platili každý niečo okolo troch stoviek eur. Videli sme kus Balkánu, postretali zopár fajn ľudí, s ktorými si bolo čo povedať. Úroveň angličtiny výrazne kolísala. Občas nás prekvapili miesta, kde by sme očakávali aspoň znalosť jej základov, avšak nula bodov. A občas nás prekvapili ľudia, od ktorých by sme to možno nečakali a spustili na nás po anglicky. V delte Dunaja by sme sa napr. ťažko dohovárali, nebyť francúzštiny, ktorú ovládal jeden náš spolujazdec. Vyskúšali sme si aj porozumenie v ruštine a potom klasicky rukami nohami. V slovanských krajinách sme to skúšali občas aj našou rečou. No a v Rumunsku... tam každý rozumel slovám ako: Slovakia, kemp, okej, drink, noroc (rumunsky nazdravie) :)

 

 

Napokon, vrátili sme sa živí a zdraví; no a fotodokumentácia je azda dostatočným dôkazom, že to všetko stálo za to!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Cítila každý vpich ihly. Lekárov so slzami v očiach prosila, aby už prestali

Denník SME oslovil všetky univerzitné a fakultné nemocnice. Ani jedna nedostala podnet na násilie či neetické správanie personálu počas pôrodu.

KOMENTÁRE

Orbán môže mať čoskoro v regióne nového spojenca. Andreja Babiša

Babiš má blízko k jeho politickej kultúre.


Už ste čítali?