reklama

Trip po Balkáne, 1. časť (Rumunsko, Srbsko)

Skupina štyroch ľudí sme sa vydali na poznávací výlet po balkánskych krajinách. Cieľom bolo autom precestovať tieto krajiny tak, aby sme sa čo možno najviac vyhýbali hlavným cestným (diaľničným) ťahom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Väčšinou sme dali prednosť prírode pred urbanizovaným prostredím a celkovo sme sa obvykle snažili vyhnúť preľudneným a najnavštevovanejším lokáciám. Miesta, kde na malej ploche boli desiatky foťákmi ovešaných Aziatov a nemeckých dôchodcov, sme sa skrátka snažili obchádzať.

Celková dĺžka tohto tripu, ani jeho trasa nebola presne stanovená. Vopred sme si trasu pripravili iba orientačne a za pochodu ju prispôsobovali okolnostiam, pocitom, túžbam... Ďalším cieľom bolo pokúsiť sa vynaložiť čo najmenej finančných prostriedkov. Ako „low cost“ model sme väčšinu nocí stanovali – podľa možností na voľnom priestranstve, mimo kempov. Ak sme predsa len navštívili väčšie mesto, kde sme chceli zotrvať, vyhľadali sme hostel.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako bolo spomenuté, presná trasa sa vyvíjala spontánne, dopredu sme mali pripravených iba pár záchytných bodov, ktoré sme mali v pláne navštíviť. V podstate sme ale každé ráno rozložili mapy a dohadovali sa, kam ďalej a ktorým smerom. Niekedy sme dali aj na odporúčania ľudí, ktorých sme stretali po ceste. Okrem máp sme neraz siahli aj po navigácii v mobile.

Výhodou bol nielen nízky rozpočet, ale aj flexibilita. Kde sme chceli, tam sme zastavili, vystúpili, prešli sa, kochali sa... Či už dlhšie, či kratšie. Alebo sme si dali rozchod s tým, že v nejaký čas sa opäť stretneme pri aute. Našťastie sme nikdy nemali problém dohodnúť sa. Rovnako to bolo s jedením počas ciest. Keď sme boli hladní, niekde sme zastavili a najedli sa. Občas v parku, občas na odpočívadle, v nejakom altánku, alebo aj narýchlo v aute.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pokiaľ sme už mali rozložený náš minitábor, tak sme si niekedy zakladali oheň, aby sme mali aj teplú stravu. Hygiena bola striedmejšia. Sprchovali sme sa vtedy, keď sme práve zakotvili v kempe alebo v hosteli. Vodu sme však so sebou mali nonstop v bandaske a trochu „ošpliechať“ sa dalo bárskde pri prameňoch či v nákupných centrách.

Okrem spomínanej bandasky s vodou a variča sme mali so sebou stany, spacáky, karimatky, prenosnú chladiacu skrinku a trochu oblečenia (pralo sa v rukách, takmer pri každej príležitosti). Viete si asi predstaviť, že sme boli nabalení množstvom trvanlivých potravín a paštét, ale nepohrdli sme ani kúpiť si v jednotlivých štátoch niečo typické pre danú krajinu, alebo si normálne uvariť. V našom vybavení samozrejme nechýbala lekárnička, hŕstka kuchynského vybavenia či hŕba toaletného papiera :-)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vyrážali sme v druhej polovičke mája, z malej „usadlosti“ v srdci Slovenska – z dedinky Polom. Vyrazili sme nad ránom smerom na východ Slovenska, kde sme na poludnie prekročili hranice. Keďže Rumunsko je najbližšia krajina, s ktorou Slovensko priamo nehraničí, už poobede sme dorazili na maďarsko-rumunský hraničný prechod.

Prvé miesto, kam sme mierili, bola obec Sapanta, v ktorej sa nachádza tzv. Veselý cintorín. Ešte pred ňou nás ale milo prekvapila jedna obec s dvojjazyčným označením. Niektoré obce mali okrem rumunského názvu aj maďarský alebo ukrajinský; ale slovenský – Ľudovítove Údolie – nás milo prekvapil. Ale naspäť do Sapanty, kde slová „cintorín“ a „veselý“ môžu fungovať dohromady. Pekné náhrobné kamene s obrázkami a textom, ktoré popisovali život zosnulých a nad nimi týčiaci sa nádherný kostol.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu

A to bolo na celý deň všetko, už bol večer, trebalo si nájsť pľac, kde sa zložíme. Prvú noc sme zažili zrejme najviac adrenalínovú situáciu. Boli sme v stanoch a chystali sa spať, keď sme zrazu počuli hlasy. Nebol to nikto z nás. Neskôr na naše stany začala svietiť baterka a niekto sa nám v rumunčine prihováral. Odpovedali sme anglicky, na čo sme sa dozvedeli, že ide o „border police“, čiže hraničnú políciu. Boli sme iba kúsok od Ukrajiny a v dnešnej dobe sme na lúke s rozloženými stanmi mohli vyzerať ako nejakí migranti. Napokon si asi všimli slovenskú ŠPZ a skôr ako sme sa rozzipsovali a vyšli von, aby sme si vyjasnili situáciu, boli preč...

Na druhý deň sme sa vydali smerom do stredu Rumunska. Ešte ráno sme prechádzali dedinou Barsana, kde sme sa proste museli ísť pokochať množstvom drevených kláštorov, kostolíkov, altánkov... no proste budov, postavených na jednom mieste.

Obrázok blogu

O kúsok neskôr sme sa dostávali už do horského pásma. Cesty boli stále horšie a príroda stále krajšia. Na margo rumunských ciest je nutné povedať, že v mnohých častiach krajiny sú také ako naše, často sú však aj horšie, ale občas sú aj.......... ešte oveľa, oveľa horšie! :) Naozaj sme sa niekedy presúvali veľmi pomaly, pretože to bola sem-tam prekážková dráha. V Rumunsku sú ľudia naučení úplne bežne jazdiť v protismere, pokiaľ je vozovka na druhej strane lepšia. Čoskoro sme to pochopili a robili to isté. K tomu všetkému sme narazili na nemalé množstvo robotníkov, ako tie cesty opravujú. Takže, nekrivdime Rumunom, možno budú mať čoskoro skvelé, nové, opravené cesty :)

Obrázok blogu
ešte nie tá najhoršia cesta, ktorá nás čakala
ešte nie tá najhoršia cesta, ktorá nás čakala 
kláštor Monasterio de Prislop, v horách
kláštor Monasterio de Prislop, v horách 
starý drevený most cez rieku Bistrița
starý drevený most cez rieku Bistrița 
takýto starý ručný kolotoč mal niekto na dvore :)
takýto starý ručný kolotoč mal niekto na dvore :) 

Ďalší deň sme sa presunuli až k delte Dunaja. Poobede sme prechádzali cez tento európsky veľtok kompou v meste Braila, čo je bežnejší typ presunu cez túto rieku ako po moste. Cestu kompou sme v ten deň absolvovali ešte dvakrát – cez južné rameno delty Dunaja. Tak sme vkročili priamo do jej srdca. Cesta taká, že by sme boli šťastní za tú, ktorá bola v horách. Ľudia žiadni, holé polia, ale aj zvláštne čaro, ktoré táto časť krajiny mala. Dorazili sme k prostrednému ramenu delty, popri ktorom sme sa presúvali ďalej a hľadali kemp. Žiaľ, neúspešne, a tak sme sa vrátili a kompou sa presunuli nazad a vydali sa ďalej – až do dediny Murighiol.

Obrázok blogu
prostredné rameno delty Dunaja
prostredné rameno delty Dunaja 

Tam sme v kempe strávili dve noci. Jeden deň sme prišli, druhý deň sme si prezreli okolie (výlet k Čiernemu Moru), tretí deň sme boli na plavbe po jazerách delty a poobede sme odchádzali.

zrúcanina hradu Sarichioi... a holé kopce, ktoré sú pre Rumunsko typické, zrejme aj kvôli chovu oviec
zrúcanina hradu Sarichioi... a holé kopce, ktoré sú pre Rumunsko typické, zrejme aj kvôli chovu oviec 
ruiny na útesoch nad Čiernym Morom
ruiny na útesoch nad Čiernym Morom 
plavba (život nad aj pod hladinou)
plavba (život nad aj pod hladinou) 
pomedzi lekná a iné vodné rastlinstvo
pomedzi lekná a iné vodné rastlinstvo 
rozmanité živočíšstvo - pelikány, kormorány, kačice, žaby...
rozmanité živočíšstvo - pelikány, kormorány, kačice, žaby... 

Šiesty deň sme prechádzali krásnym rumunským mestom Brašov, blízko ktorého sa nachádza hrad Bran, ktorý je slávny kvôli Drakulovi.

Brašov
Brašov 
Bran
Bran 

Tam sme sa ale dlho nezdržali, pretože sme mali namierené ďalej – na horský prechod Transfagarasan. Cesta, ktorá prechádza skrz druhé najvyššie pohorie Karpát (prvým sú Tatry), je jedným z najkrajších horských prechodov na svete a veľmi sme sa naň tešili. Už presun k nemu bol čarovný. Prírodné scenérie, výhľady, prenádherné horské hrebene, ktoré nemali konca kraja... Rovnako tak naše nadšenie; čo sa však čoskoro zmenilo. Horský prechod bol totižto uzatvorený. Prišli sme presne o týždeň skôr ako ho mienili otvoriť. Bolo nám z toho smutno, ale rozhodli sme sa ísť aspoň po priehradu, od ktorej sa to celé začína. Už cesta k nej bola nádherná, a preto myšlienka, že si musíme nechať zájsť chuť, nám spôsobovala nepríjemné pocity.

Obrázok blogu
priehrada Lacul Vidraru a vzadu najvyššie pohorie Rumunska
priehrada Lacul Vidraru a vzadu najvyššie pohorie Rumunska 
a takýto pohľad by sa nám naskytol, keby bol prechod otvorený
a takýto pohľad by sa nám naskytol, keby bol prechod otvorený (zdroj: foto: via pixabay.com)

A keďže sa blížil večer, bolo treba sa niekde rozložiť. To sme učinili priamo v strede obce Corbeni. Mali sme trochu obavu, že budeme takto priamo na očiach, našťastie s tým nebol problém. Dokonca sme mali zážitok z toho, ako priamo cez náš minitábor prechádzalo nemalé stádo oviec. Bačovia odviedli výbornú prácu a ovečky nám (ani našim stanom) neskrivili ani vlas.

Obrázok blogu
parkovanie :) mimochodom, takýto typ dopravy je v Rumunsku úplne bežný
parkovanie :) mimochodom, takýto typ dopravy je v Rumunsku úplne bežný 

Ďalší deň sme mali v pláne po takmer týždni opustiť Rumunsko a vydať sa do Srbska. Posledné nákupy, zameniť peniaze tesne pred hranicou a hor sa do ďalšej krajiny. Priamo na pohraničí sme mali možnosť pokochať sa dovtedy najkrajším pohľadom – ako vystrihnutým z obrazu. Roklina s názvom Železné vráta, kde dve krajiny rozdeľuje mohutná rieka. Milovníkom ságy Pána prsteňov môže byť ten pohľad povedomý, údajne sa práve tam natáčali nejaké scény. Za seba však nemôžem podať bližší popis, pretože som ich nevidel. Nad riekou sa na Rumunskej strane týčila najväčšia kamenná socha Európy – socha kráľa Decebala.

vchod do Srbska, stará vlajka Juhoslávie; zrejme radi spomínajú na časy, kedy mali v tejto svojho času slávnej krajiny hlavné slovo
vchod do Srbska, stará vlajka Juhoslávie; zrejme radi spomínajú na časy, kedy mali v tejto svojho času slávnej krajiny hlavné slovo 
roklina Železné vráta
roklina Železné vráta 
Obrázok blogu
Obrázok blogu
hrad Golubac, práve v rekonštrukcii
hrad Golubac, práve v rekonštrukcii 
Obrázok blogu

Niekde na týchto miestach sme absolvovali jednu nepríjemnosť, úplne nám vypovedala batéria v aute. Musím povedať, že sme mali veľké šťastie, že sa tak stalo priamo v obci a len necelý kilometer od čerpacej stanice. Lacný špás to nebol, ale bolo nutné kúpiť novú. Navyše k nej máme záruku 24 mesiacov, takže ak by prestala fungovať, stačí ju ísť vyreklamovať do Srbska :)

Aj kvôli zdržaniu s batériou sme dorazili do kempu v obci Veliko Gradište až za tmy. Mimochodom, kempy aj v Rumunsku aj v Srbsku boli veľmi lacné, okolo 2-3 eur na noc za osobu.

Ďalší deň sme sa vybrali do Belehradu. Srbsko je na severe rovinaté, takže nebolo príliš čo obzerať. V tejto krajine sa oficiálne používa cyrilika, avšak jej neznalosť väčšinou vôbec neprekáža. Naša skúsenosť bola, že cyrilika mala oproti latinke dokonca menšie zastúpenie.

Belehrad bolo jediné miliónové mesto, na ktoré sme narazili počas nášho tripu. Zároveň to bolo prvé mesto, kde sme prespávali v hosteli. V hlavnom meste Srbska sme si dali rozchod, a teda každý mohol navštíviť to svoje. Trhy, historické pamiatky, parky, zábavu a bary, obchody atď. V Belehrade na nás dýchala národná hrdosť, do očí bijúca sympatia k Rusku a antipatia k USA a videli sme aj nejeden protikosovský leták. Priamo pred budovou Národného zhromaždenia Srbska bolo vyvesených niekoľko transparentov, ktoré pripomínajú nedávnu a nešťastnú krvavú minulosť miestneho obyvateľstva. Tzv. humanitárne bombardovanie, ako ho svojho času nazval Václav Havel, pripomínalo niekoľko poškodených budov, ktoré v Belehrade nechali ako memento pre všetkých, ktorí vojnu zažili iba z gauča pri televíznej obrazovke.

Bele - hrad
Bele - hrad 
Obrázok blogu
aj takto si pripomínajú tragédiu; ťažko zabudnúť
aj takto si pripomínajú tragédiu; ťažko zabudnúť 
bombardovaná budova
bombardovaná budova 
Nikola Tesla múzeum
Nikola Tesla múzeum 

Na druhý deň sme boli navštíviť múzeum Nikolu Teslu a potom sme zamierili na Nový Sad. Hlavné mesto Vojvodiny (autonómny kraj Srbska) na nás spravilo dosiaľ najkrajší dojem. Napriek tomu, že sme tam boli v sobotu popoludní, centrum nebolo zvlášť preľudnené. Pekné budovy, pešia zóna a na nej terasy. Bonusom bolo slnečné počasie.

Nový Sad
Nový Sad 
Obrázok blogu

Po vyše hodinovej prechádzke sme odtiaľ vyrazili; smerom na Báčsky Petrovec. Že vám znie tento názov nejako slovensky? Po srbsky sa nazýva Bački Petrovac, avšak slovenčinu v tomto mestečku začujete častejšie. Možno ste počuli, že ako aj v Rumunsku, tak aj v Srbsku sa nachádza pár slovenských obcí. A Petrovec je asi najväčšou z nich. Takmer 7 tisíc ľudí a skoro 90 % Slováci. Nebolo to ale náhodou, že sme prišli práve sem. Mám totižto odtiaľ spolužiaka z VŠ a ešte predtým, ako sme vyrazili zo Slovenska, som sa s ním dohodol, že ho prídeme navštíviť.

gymnázium Jána Kollára, Báčsky Petrovec
gymnázium Jána Kollára, Báčsky Petrovec 

Okrem pohostenia nás aj povodil po mestečku, takže sme mali možnosť vidieť najstarší dom obce, pamätník za oslobodenie ľudu v druhej svetovej vojne, a tiež slovenské gymnázium.

Ďalší deň sme sa vydali na juh. Južné Srbsko zďaleka nemá taký rovinatý charakter ako sever. Väčšiu zastávku sme si spravili pri rieke Uvac, ktorá tvorí v hornatej krajine prekrásne meandre. Boli sme si ich teda pozrieť na jednej rozhľadni. A to sme ešte nevedeli, že kúsok odtiaľ budeme stanovať.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Po prebudení do chladného a hmlistého rána sme sa naďalej nevedeli vynadívať na tú prírodnú parádu. Neskôr dolinu zaliali slnečné lúče a dokonca nás prišli navštíviť kamzíky.

Obrázok blogu
kamzíky
kamzíky 

S ťažkým srdcom sme sa poberali ďalej, ale pred nami bola Čierna Hora, kam sme sa už tešili.

( druhú časť tripu nájdete tu )

Martin Zachar

Martin Zachar

Bloger 
  • Počet článkov:  177
  •  | 
  • Páči sa:  10x

Neobyčajne obyčajný človek, ktorého svet zrkadlia jeho verše :))) Zoznam autorových rubrík:  Básne - nezaradenéBásne - humornéZaujímavostiMS 2002Súkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu