15 rokov po zlate z MS, 14. časť – Oslavy doma; Bondra; príchod hokejistov

Autor: Martin Zachar | 14.5.2017 o 17:02 | (upravené 16.5.2017 o 18:53) Karma článku: 1,02 | Prečítané:  244x

Píše sa rok 2002 a na Slovensku vládne hokej. Po nešťastnej olympiáde málokto verí Filcovej družine, ktorá mieri do Švédska...

PREDOŠLÁ ČASŤ

OSLAVY DOMA

AKO SA OSLAVOVALO V BRATISLAVE

V sobotu dopoludnia sa na bratislavské Námestie SNP hrnuli húfy fanúšikov, ktorí si na veľkoplošnej obrazovke chceli vychutnať finálový duel 66. majstrovstiev sveta medzi Slovenskom a Ruskom. Náladu rozpumpovali moderátori na pódiu i hudobná skupina Peha a vyše dvadsaťtisíc ľudí bolo vo vare. Gejzíry radosti po každom góle slovenských hokejistov striedalo skandovanie mien strelcov, nálada sa nezhoršila ani po vyrovnaní Rusov na 3:3. Fanúšikovia však po víťaznom góle Petra Bondru priam vyskakovali z kože, strieľali šampanské, kričali „Majstri, majstri!“ a vyvolávali na slávu celému tímu.

Fanúšikovia si spomenuli aj na verejný sľub automobilového pretekára Doda Studeniča, ktorý povedal, že ak Slováci získajú titul, môžu prevrátiť jeho pretekárske auto odparkované pred Hlavnou poštou. Pred zrakmi mestských i štátnych policajtov a príslušníkov útvaru rýchleho nasadenia sa Studeničovo auto za okamih bezpečne ocitlo na streche. Po zápase sa drvivá väčšina priaznivcov presunula do okolitých podnikov, kde už alkohol tiekol potokom. Do skorého rána jazdili v Bratislave autá s vlajkami a hlučnými klaksónmi, atmosféra pripomínala Taliansko po zisku futbalového titulu.

AKO SA OSLAVOVALO V BANSKEJ BYSTRICI

Aj prudký lejak akoby počkal, kým si sedemtisíc hrdiel zaspieva v amfiteátri v Banskej Bystrici slovenskú štátnu hymnu so zlatými chlapcami. Až potom chcel schladiť bujarý dav, ale v sobotu večer v meste, ktoré má zo skvelej göteborskej partie dvoch zlatých rodákov, Michala Handzuša a Vladimíra Országha, nič nemohlo prehlušiť oslavy triumfu.

Obrovská biela stena amfiteátra poslúžila ako premietacie plátno. Obrázky zlatého hokeja bolo vidno v obdĺžniku zhruba na jednej osmine plochy, ale aj zo zadných radov pätnásťtisícového kotla bolo dobre vidieť. Už v polovici stretnutia sa predtým ojedinelé výkriky „Majstri, majstri!“ zlievali do mohutného skandovania. Pod zhasnutými reflektormi diváci ožarovali nebo svetlicami, ktorých počet pribúdal s ubiehajúcim časom finále. Len na chvíľu sa ohňostroj zastavil, to keď Sušinskij vyrovnal na 3:3. Bondrov gól však znova vybičoval horlivých fanúšikov. Už krátko pred koncom zápasu začali padať na ľudí kvapky perlivého vína, ku ktorým sa postupne pridávali dažďové. Prevažne mladí ľudia sa objímali, bozkávali a neustále vykrikovali na slávu Bondrovi, Šatanovi i Filcovi. Atmosféru umocňovala aj živá hudba, ktorá pozývala fanúšikov na veľkú plochu pred premietaciu stenu už počas druhej prestávky zatancovať si na počesť majstrov sveta.

Po doznení štátnej hymny v Göteborgu sa dav ľudí pohol smerom na kilometer vzdialené námestie SNP. Živý had ľudí neustále skandoval, spieval a vyvolával na slávu aj mená rodákov Országha a Handzuša. Všetky bary v centre mesta boli obsadené, takže oslavujúcim z amfiteátra zostala zábava pod holým nebom. Hitom sa stalo kúpanie vo fontáne, ktorá je jednou z dominánt námestia. Oslavy bez incidentov trvali do skorého rána.

AKO SA OSLAVOVALO V KOŠICIACH

Nenašli by ste v sobotu v Košiciach krčmu, v ktorej by na čestnom mieste netrónil televízny prijímač. Každý podnik sa zmenil na hlučnú miniarénu, v ktorej sa povzbudzovalo, tlieskalo, bubnovalo a skandovali sa mená národných hrdinov.

Po záverečnej siréne sa aj všetci v Košiciach stali jednou veľkou rodinou. Tóny slovenskej hymny zneli cukrovo sladko ako nikdy predtým. Objatia s ľuďmi, ktorých ste nikdy predtým nevideli, hluk trúbiacich áut, výkriky, lietajúce zátky zo šampanského a ohňostroj dotvárali neopísateľnú a nikdy nezabudnuteľnú atmosféru, o ktorej sa bude ešte dlho rozprávať.

Hoci na žiadnom z košických námestí nebola veľkoplošná obrazovka, ktorá by pritiahla tisícky fanúšikov, po skončení zápasu sa centrum mesta stalo stredobodom euforického diania. Oslavovalo sa až do rána, posledných vytrvalcov, a verte, bolo ich dosť, sprevádzali na ceste domov lúče vychádzajúceho slnka.

OSLAVY ZA HRANICAMI

Oslavy titulu majstrov sveta presiahli hranice Slovenska. Z úspechu hokejistov sa tešili aj Slováci žijúci v New Yorku, ktorí sledovali finálový zápas na veľkoplošnej obrazovke ABC umiestnenej na známom Times Square. Výkriky hŕstky slovenských fanúšikov pútali pozornosť nič netušiacich chodcov. Zvyšok slovenskej komunity v USA bol prikovaný k počítačom a rozhlasovému komentáru na internete. Hneď po záverečnej siréne sa na slovenskej ambasáde rozozvučali telefóny s blahoželaniami od diplomatov. Úspech Slovákov slávili aj v Prahe, kde sa na Václavskom námestí zišlo takmer dvadsaťtisíc ľudí a znela tam slovenská hymna.

 

PO PRÍCHODE DOMOV

Rozhovor s Petrom Bondrom (autor Marián Špacai)

Určite ste mali informácie, že Slovensko je na nohách a po príchode na vás čakajú veľkolepé oslavy. Aký to bol pocit vidieť tisíce fanúšikov na ulici?

„Je to krásne. Ešte stále si poriadne neuvedomujem, čo sme dosiahli. Je to historický úspech. Ešte vždy si pripadám ako v sne a čakám, kedy sa zobudím. Dali sme do hry srdce, bojovnosť, skrátka všetko, čo máme a vrátili sme sa s úspechom. Chcem sa poďakovať všetkým fanúšikom, ktorí nám verili. My sme verili tiež a to bolo dôležité. Ak totiž človek niečomu naozaj verí, úspech príde.“

Pred šampionátom ste sa vyjadrili, že bez medaily by ste sa domov vracať nechceli. Najskôr to bola viac túžba. Kedy ste začali cítiť, že sa mení na realitu?

„Náš výkon rástol zo zápasu na zápas. Hrali sme ako mužstvo a ukázala sa naša sila. Tím bol zložený z rôznych lídrov, ktorí ťahali v správny čas, takže sme hrdinovia všetci, nielen jeden. Každý z hráčov bol v každom zápase dôležitý. Pomáhali sme si navzájom a opakujem – verili sme si.“

Základná skupina bola skôr na rozohratie, ale zrejme aj tam šlo o veľa. Bolo napríklad dosť dôležité, že sme v nej po veľkom boji dokázali zdolať Ukrajinu 5:4. Ak by sme totiž trebárs len remizovali, mohlo by to naštrbiť víťazného ducha tímu a pohodu a ktovie ako sa mohol z našej strany šampionát vyvíjať. Čo vy na to?

„Určite bolo dobré, že sme vyhrali zápasy, ktoré sme mali. Proti silným sme si potom viac verili a podarilo sa nám povyhrávať v nadstavbovej skupine proti Švédom i Rusom a to nám dodalo ešte viac sebavedomia do ďalších duelov. V play-off sa to všetko z našej strany začalo zápasom proti Kanade, v ktorom sme dali gól na 1:2 do šatne a v tretej tretine sme si už potom dôverovali. V ďalšom priebehu sme v ňom jednoznačne dominovali a víťazstvo sme si zaslúžili.“

Keď spomínate štvrťfinálový duel proti Kanade, ten gól na 1:2 sekundu pred koncom druhej tretiny ste po krásnom obídení celého útočného pásma strelili práve vy. Zdalo s však, že už pred klaksónom vystreliť nestihnete. Vnímali ste vtedy časomieru?

„Veľmi nie. Vedel som len, že je to posledné striedanie v druhej tretine. Bolo dobré, že so Žigom Pálffym sme si vymenili puk a Jožo Stümpel išiel pred bránku, kde zakryl gólmanovi výhľad, preto vošiel puk do bránky. Sám by som to v živote nedokázal, bola to spolupráca celého útoku. Preto sme vyhrali aj titul, lebo sme hrali ako tím.“

Od začiatku turnaja ste pálili na súperových brankárov jednu strelu za druhou, ale spočiatku vám to príliš nepadalo. Presná koncovka však prišla v pravý čas, v najdôležitejších zápasoch, kde ste naozaj potvrdili povesť ostrostrelca.

„Je jedno, kto dá góly, hokej je kolektívna hra počnúc brankárom a končiac posledným útočníkom. Snažili sme sa hrať ako celok a pomáhať aj obrancom. Keď každý plní svoje povinnosti, hrá sa všetkým super.“

Takže ste po bojoch v základnej skupine necítili nervozitu z toho, že vám to tam nie a nie padnúť?

„Nie, nebolo prečo znervóznieť. Ak má človek šance, ak sa vyhráva, ak si hráč verí a dá do toho všetko, tak góly musia prísť v pravý čas. A nemusia byť len z mojej hokejky, rovnako sa radujem aj z presných zásahov každého iného spoluhráča.“

Lahôdkou pre dušu slovenského hokejového fanúšika bol váš víťazný finálový gól, ktorým ste minútu a štyridsať sekúnd pred koncom zápasu rozhodli o našom triumfe 4:3 a tým aj o zisku titulu majstra sveta. Cítili ste, že je čas vziať zodpovednosť do svojich rúk?

„Žigo Pálffy mi puk veľmi dobre posunul a odtiahol k sebe aj hráča, čím som získal dostatok času na strelu. Pozrel som sa na brankára a videl som, že je na druhej strane. Zvolil som preto rýchlu strelu. Mal som šťastie, ale to sa k nám priklonilo preto, že sme oň bojovali až do konca.“

Najlepšieho nováčika na MS síce nevyhlasovali, ale podľa nás ste ním pri vašom debute na šampionáte boli v 34 rokoch práve vy? Čo na to vravíte?

(úsmev) „Neviem, ale je pravda, že hokej na európskom klzisku je trošku iný ako na zámorskom užšom.“

Pôsobíte roky v NHL. Čo myslíte, dá sa radosť zo zisku zlatej medaily z MS porovnať trebárs so ziskom Stanley Cupu?

„Keď vyhrá mužstvo Stanley Cup, oslavuje jedno mesto, ale keď sa vyhrajú majstrovstvá sveta, oslavuje celý národ od východu až po západ. Všetci sa s nami tešia, my sa tešíme s nimi.“

Aj keď ste rodák z Ukrajiny, hokejovo ste vyrastali na východe Slovenska. Odkaz fanúšikom do Popradu i Košíc, kde ste prežili tiež krásne obdobie?

„Pozdravujem ich všetkých a ďakujem im, že nám verili.“

 

Triumfálny zlatý návrat domov:

Celé Slovensko v nedeľu netrpezlivo očakávalo návrat zlatých medailistov. O 13:05 zosadol na pristávaciu plochu bratislavského letiska Milana Rastislava Štefánika špeciál Slovenských aerolínií, na ktorého palube pricestovali domov novopečení majstri sveta – slovenskí hokejoví reprezentanti spoločne s trénermi a realizačným tímom. Špeciál o štyri minúty neskôr doroloval pred letiskovú halu, pred ktorou na našich reprezentantov takmer od rána čakalo vari päťtisíc ľudí. Fanúšikovia spôsobili na letisku doslova kolaps, zablokovali príjazdové cesty, ale vytvorili neopísateľnú atmosféru.

Pred lietadlom sa zhromaždili niektorí rodinní príslušníci hráčov, ktorí neodleteli do Švédska v sobotu, a tak sa napríklad brankár Ján Lašák mohol hneď objať so svojou tehotnou manželkou Andreou.

Prvý z lietadla vystúpil kapitán mužstva Miroslav Šatan a víťazoslávne zodvihol nad hlavu pohár majstrov sveta. Postupne vychádzali ďalší hráči a pri zvukoch cimbalovej muziky strieľali z fliaš šampanského prvé zátky. Hráči si pri lietadle zaspievali „Slovenské mamičky, pekných synov máte“, spolu s nimi aj dav fanúšikov. Vo vestibule hráčov slávnostným prípitkom privítal predseda Slovenského olympijského výboru František Chmelár, avšak pravá explózia radosti nastala, keď mužstvo vybehlo na balkón, pod ktorým jasali ľudia. Hokejisti hádzali medzi fanúšikov perníkové srdcia s nápisom „Vďaka, MS 2002“, poniektorí aj ruže.

Najväčšie ovácie zožali Ján Lašák, Miroslav Šatan, Žigmund Pálffy, no najmä strelec finálového víťazného gólu Peter Bondra. „Som šťastný, že oslavuje celý národ, tešíme sa spolu s ľuďmi. Na letisku bola úžasná atmosféra. Ďakujeme,“ vyznal prvé pocity kanonier Washingtonu Capitals, ktorý zmenil svoje pôvodné plány odletieť hneď z Göteborgu za manželkou a deťmi do USA, a napokon si s tímom vychutnával triumfálny návrat na Slovensko.

„Na majstrovstvách sveta nám vyšlo úplne všetko, mne vyšla vo švédskom Modo aj sezóna, jednoducho nenachádzam slov. Som nevýslovne šťastný, je to skrátka super a teraz hor sa oslavovať.“ zakončil veľavravne Miro Hlinka.

Do tváre trénera Filca vpísala únava niekoľko hlbokých a dlhých riadkov, ale kouč zlatého tímu z Göteborgu si ako vždy zachoval čistú myseľ a chladnú hlavu: „Poučili sme sa z Petrohradu, vyhli sme sa nočnému návratu a problémom. Triumf sme si vychutnali ešte aj priamo v Göteborgu, bolo to dojímavé, ťažko na to hľadám správne slová. Pripili sme si, vyfajčili víťazné cigary, blahoželali nám prezident republiky a členovia vlády. Otvoreným autobusom sme potom cestovali mestom, ľudia sa úprimne tešili z našej radosti. Fandili nám aj Švédi, Fíni či Česi, lebo sme hrali fantastický hokej. Potom sme sa stretli pri slávnostnej večeri aj s rodinnými príslušníkmi a asi o pol tretej ráno sme sa začali rozchádzať do postelí.“ Dalo sa vôbec po takom veľkom emocionálnom vypätí zaspať? „Ale áno, únava bola skutočne obrovská,“ pridal Filc a nasadil si na hlavu trofej a zároveň už aj talizman – striebornú vikingskú prilbu s pozlátenými rohmi. „Na mojej hokejovej stene slávy bude mať čestné miesto a bude mi pripomínať všetko to nádherné, čo sme vo Švédsku dosiahli. Na hlave mi veľmi nesedí, jej veľkosť je asi v poriadku, len moja hlava je možno netradičná,“ pousmial sa. Potom na margo privítania poznamenal, že ho dojali dvaja fanúšikovia na letisku, ktorí boli pripútaní na invalidný vozíček. „To sa nedá obísť bez citového pohnutia.“ Pre Jána Filca bol koučing zlatého tímu vrcholom jeho doterajšej trénerskej kariéry, hoci priznal: „Toto mužstvo nebolo nutné trénovať, len ho zostaviť a dať mu základné informácie o našej spolupráci.“

Autobus so slovenskými hokejistami sa po ceremónii na letisku vydal na cestu do centra mesta na Námestie SNP, kde oslavy pokračovali. Tam by ste v nedeľu popoludní darmo hľadali čo i len jeden voľný centimeter štvorcový. Dav vyše tridsaťtisíc fanúšikov túžobne očakával príchod hokejistov a o 14:20 sa ich dočkal. Hráčov privítalo burácajúce skandovanie „Majstri, majstri!“ a „Ďakujeme!“. Moderátor vyšpičkoval atmosféru už krátko predtým, keď na jeho povel ľudia začali svorne poskakovať. Zástup zlatých chlapov viedol kapitán Miroslav Šatan, ktorého biely dres už zdobili podpisy spoluhráčov. Namiesto privítania spustili slovenskí hokejisti na nadšených fanúšikov fontánu šampanského. Po predstavení všetkých hráčov sa z hlasiviek desaťtisícov ľudí ozvalo mrazivé: „Šatan nie je hráč, je boh!“

Známy šoumen Miroslav Hlinka vzal moderátorom mikrofón a burcoval fanúšikov hokejovým pokrikom – ciky caky, ciky cak. Ten prerušila až slovenská hymna spievaná všetkými hrdlami na námestí.

Miroslav Šatan, ktorý má vo svojej zbierke aj striebro z Petrohradu, sa vyznal: „Sen o titule majstra sveta som nosil v srdci, ale že sa to stane tak skoro, som veru nečakal. Je to splnený sen, pocit, ktorý si v srdci uchovám na celý život.“ Šatan si po oslavách v Göteborgu ešte štyri hodiny zdriemol, hoci s tým príliš nepočítal. No vypätie zo zápasu, následná úľava i vykričanie sa z radosti ho priveľmi unavili.

„Ešte stále snívam. Dúfam, že sa čím skôr zobudím a vychutnám si to,“ doplnil ho Peter Bondra. Tréner Ján Filc v čiernom tričku s vlasmi prilepenými od perlivého moku na spotené čelo fanúšikom ďakoval: „Ďakujeme všetkým, ktorí nám držali palce. Pred pár týždňami sme sa z USA vracali domov mokrí od sĺz, tentoraz od šťastia a šampanského. Ešte raz ďakujeme, že ste to s nami vydržali!“

Moderátorov na pódiu spontánne vystriedali Hlinka a Ján Lašák. „Až teraz si uvedomujem, aký som šťastný, keď vidím, že ľudia sú nadšení a šťastní,“ povedal brankár, ktorý si obrátil dres s číslom na hruď. Predviedol niekoľko speváckych vystúpení, keď začal od hitu „We are the Champions“, ktorý preložil slovenským popevkom „Pri poslednom litri vína“ a naň nadviazal Hlinka ľudovou melódiou „Macejko“. Na rozlúčku si potom všetci zaspievali „vysoký jalovec“ a „Slovenské mamičky“. Pri odchode z tribúny ešte Žigmund Pálffy úprimne vystískal Jána Filca. Lašák sa nevedel s fanúšikmi rozlúčiť, a tak pred odchodom vyskočil na strechu autobusu a poslednýkrát im zakýval.

Hokejisti, realizačný tím a ich rodinní príslušníci potom smerovali do hotela Bratislava, kam ich sprevádzali po celej ceste klaksóny áut a nadšené povzbudzovanie okoloidúcich. „Zlatá medaila stojí jednoznačne za to, celé Slovensko je šťastné z nás a my sme veľmi šťastní z toho, akí sú oni z nás šťastní,“ rozplývala sa naša brankárska dvojka, košický rodák Rasťo Staňa a pokračoval: „Sorry, trochu som prišiel o hlas, lebo v lietadle sme celú cestu spievali. Bol tu super kolektív, no niečo nepredstaviteľné. Len sa pozrite na tú medailu, jak sa krásne blýska.“ dodal dojatý 22-ročný exkošický brankár Rasťo Staňa.

Ľubomír Višňovský doplnil slovenský tím až keď bol turnaj naplno rozbehnutý po vypadnutí Los Angeles s Coloradom v play-off. Na MS sa mu prísť oplatilo. „S rozhodnutím prísť na šampionát som neváhal, chcel som hrať. Som rád, že som mohol byť pri tomto historickom úspechu.“ A Ako vnímal privítanie majstrov sveta? „Skutočne nádherné, neopísateľné. Veď ste to videli, čo viac k tomu dodať,“ dodal jeden z našich najlepších obrancov a už sa z recepcie v hoteli Bratislava ponáhľal domov za rodinou.

 

ĎALŠIA ČASŤ

 

zdroje: tu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Španielska polícia zastavila druhý útok, zabila päť útočníkov

O útok sa pokúsili v pobrežnom mestečku Cambrils južne od Barcelony.

SVET

Teroristi zaútočili v Barcelone, zahynulo najmenej 13 ľudí

Dodávka vrazila do davu ľudí v centre mesta. K útoku sa prihlásil Islamský štát.


Už ste čítali?