Minule a teraz (a potom?)
Predtým bola televízia, v nej len kratšie správy,
potom zväčša dobrý film, ktorý začínal načas.
Chvíľku reklama na Jar, či fialové kravy,
VHS po ruke, keď bol program v TV trapas.
Dnes človek zapne bedňu a permanentne dávi,
reality šou a lacné domáce seriály,
vraždy, politika, hodinové krimi správy,
ľudia chytia depresiu, ak to pozerali.
Dávno bola široko ďaleko prázdna cesta,
a frajer bol ten, kto mal nového favorita.
Teraz sú zápchy v špičke a preplnené mestá,
večer nie je kde parkovať, s tým každý počíta.
Kedysi keď niekto videl krásne Niagáry,
nemal foťák, o to si však viac užil ten pocit.
A keď si naň spomenie, tak vždy sa tak zatvári,
akoby tam bol... Koľkože má príroda moci.
Dnes tam človek spraví asi stodvadsať záberov,
no sám sa zabudne mlčky pokochať tou krásou.
Tú emóciu nezachytí foťák s kamerou,
a pocit zmizne dávno skôr, než príde šeď vlasov.
Minule to bolo tak, že nebol žiadny mobil
a cez sviatky chodili od známych pohľadnice.
Nie status, v korešpondencii bolo, čo kto robil,
no a telefóny mali do kruhu číslice.
Dnes mobily, internet, offline sme nepokojní,
neznáme čísla stále volajú, že hoďme reč.
"Dobrý deň, ako ste s operátorom spokojný?"
"Nadmieru a nie, ozaj nechcem nový koberec".
Včera ľudia pracovali, kamarátili sa,
a tak aj zostarli, dodnes stretajú sa v šenku.
Viac vrások, menej zubov, nejedna hlava lysá,
pár z nich si nikdy ani nekúpilo letenku.
Teraz doba núti ľudí hmýriť sa po svete,
mladší trhajú partie a starší rodiny.
Vidia sa tak párkrát za rok, inak len na nete,
sláva Vám, politici, vďaka za vaše činy...
Predtým žili Dočolomanský či Filip Jaro,
našťastie, u nás sa divák stále má baviť s kým.
Mladá krv nám na scénu priniesla nové čaro,
smejeme sa s nimi, keď nie s Radičom, Satinským.
Včera deti pozerali "Od Kuka do Kuka",
na hranie mali pieskovisko a vedľa trávnik.
Každá palica bola pištoľ, keď bola v rukách,
vysnená práca bola smetiar, isto nie právnik.
Dnes je v telke cez deň, čo kedysi o polnoci,
decká to hltajú, už im nestačí palica.
Poväčšine sú nových technológii otroci,
namiesto piesku internet, myš a klávesnica.
Minule si ľudia ustavične varievali,
maškrtou bola kávenka alebo tyčinky.
Dnes je, pre polotovary, dôvod variť malý,
a po nich to istí "mars" či "snickerska" zo skrinky.
Dávno bavili sme sa, spolu sa vtipom smiali,
dnes už nie, nastala chyba, aj keď sme dospelí.
Nechcem tráviť čas s niekym, kto na mňa niečo zvalí,
či s tými, čo ozvali sa len keď niečo chceli.
Čo mi dali pocítiť rozdiel medzi dôverou
a naivitou; tam sa tiež pretrhlo to puto.
Nevravím, že chcel som vyraziť do takých smerov,
netvrdím, že neštve to, no viac je mi to ľúto.
Včera som veril v lásku a v trvácnosť prímeria,
ktoré zľahka nastane medzi dvoma dušami.
A že aj po všetkých strastiach stále sebe veria,
nehľadiac na to, čo všetko majú za ušami.
Dnes na ňu verím, no nejak neverím v jej stálosť,
z mojich senzorov akosi zmizlo to prímerie.
Mám za to, že po čase jej zrejme každý má dosť,
že keď mi ju niekto dá, tak raz mi ju zoberie.
Predtým všetci vraveli ako sa lepšie mali,
toto bolo, hento bolo, tamto bolo iné.
Terajšiu dobu však taktiež nikto nepochváli,
zas všetci len nadávajú na dnešok, jéminé...
A čo zajtra? Ako bude človek žiť po rokoch?
Pustí TV, budú dávať dáku šou odpornú,
zvratky, drogy, násilie, strelné rany po brokoch,
z kresla kukať, pri tom zobať z GMO popkornu.
Iný kanál, starci Bičan s Danglom bavia ľudí,
zatiaľ, čo vonku sa obrovská premávka valí.
Ľudský kontakt žiadny, virtuálny kontakt studí,
dodatok: ach, kedysi, to sme sa lepšie mali...
(marec 2014)
