(pokračovanie predošlej básne)
Netušil, že ako s tým bude žiť život ďalej,
hlavne doma by sa dočkal len hanby nemalej.
Kto ho podporí v časoch, keď najviac mu to treba?
Stratil vieru v šťastie, vieru v lásku, vieru v seba.
Kamarátom nezmienil o tom ani slovo,
keby tak spravil, partiu hľadá nanovo.
Poznal ich povahu: des, posmech a klebety,
tak bol sám do seba ešte viac uzavretý.
Potom Janko spoznal pár nových ľudí na škole,
takže sa mu aj zvýšilo pôsobnosti pole,
pár nových kamošiek, z ktorých zo dve ho hneď chceli,
aj pár nových kamošov, s ktorými bol veselý.
Spoznal aj jedného chalana - bol stále sám,
navonok jasný outsider, bol to však len klam,
on v ňom videl viac, veľké srdce za ním stálo,
nie pekný, no verný kamoš, volal sa Paľo.
Tí dvaja spolu boli hotové protipóly,
Jano žiadaný, Paľo mal u báb veľa smoly.
Tak ako to býva, ten kto chcel, ten nemal možnosť,
a ten, kto nechcel, tomu sa strkali až pod nos.
Paľko to mal ťažké aj doma, otec preč šiel,
pre Jana bol ale stále vpredšie a vpredšie.
Podržal ho, požičal mu, mohol uňho spať,
keď mu mama nadala a "hneď sa z domu strať!"
Nevedel jak ho potešiť, tak ho vzal pri rieku,
povedal mu o svojom malom duševnom lieku.
Hádzali kamienky do vody, ktorá naslúcha,
Jankovi sa ale naplnila zlá predtucha.
Zamiloval sa doň, videl v ňom všetko čo chce,
bál sa občas, že sa pri ňom zľahka zakokce.
Bol tak krehký, taký dobrý, proste vysnený,
lenže bál sa, že ak mu to povie, vypení.
Raz to však prísť muselo, Janko nabral odvahu,
vyletí do nebies a či padne na podlahu?
Cestou k rieke povedal mu, že čo cíti k nemu,
Paľko v šoku utiekol preč, hoci nechcel zle mu.
Sám na tom ale nebol dobre, doma peklo,
potom tento šok, dobre že to s ním neseklo.
Janko na tom bol zle viac, doma slzy ronil,
už nie pri rieke, lebo tam aj s Paľom chodil.
A tak to šlo, chlapci sa vyhýbali vzájomne,
keď sa videli, tvárili sa vždy neprítomne.
Čas plynul, Paľovi sa situácia zlepšila,
chodil von, staral sa viac o seba, zhodil kilá.
Našiel si dievča a bol šťastný už na pohľad,
konečne v ňom nejaká videla ten poklad.
Mali sa veľmi radi, svet sa im roztočil,
veď nikdy neboli viacej šťastní ako čil.
Keď ich raz Jano spolu videl, hrdlo mu stislo,
niečo nezdravé vtedy preletelo mu mysľou.
Zo školy, z laboratória si ukradol jed,
dnes to skončí; nač mu je žiť? Veď nie je život med.
Posledne prišiel k rieke, v ruke mal skúmavku,
zajtra už nebude nič treba na popravku.
Nebo sa mračilo, stromy zašumeli "nie!!!",
život plynie, plynie s ním, aj bez neho plynie.
Zodvihol kamienok s nápisom "posledný" z brehu,
zronil poslednú slzu za ním, tekutú nehu,
hodil ho a kým stihol kameň preťať hladinu,
vypil jed, zrak sa mu zahmlel, "odpočívaj, synu!"
Domov Janko nechodil, volali políciu,
nikto však netušil jeho možnú pozíciu,
nik nemal poňatie, čo také sa mu stalo,
jediný, kto vedel, kde ho hľadať, bol Paľo.
S mysľou plnou výčitiek ho našiel tam pri vode,
privolal policajtov a hneď bol na odchode,
nezvládal ten pohľad, cítil sa byť za to vinný,
veď ku vzťahu s ním bol už dlhšiu dobu nečinný.
Kedysi Paľo sníval o priateľstve vernom,
zanevrel však; a zrazu vidí ľudí v čiernom,
mnohí trúchliaci a nik ani len netuší,
čím bol Janko tam v srdci, až hlboko v duši.
Paľo potom nevyšiel z domu celé dni, noci,
nevedel jak žiť, keď nosil v sebe ten zlý pocit.
Nespal, skoro nejedol; čo dokáže vedomie,
ako dá sa očistiť, to po čase len on vie.
Odvtedy každý deň, keď má Paľo voľný čas,
ide k rieke, kde akoby počul Jankov hlas.
A vždy jeden kamienok hodí do koryta,
nech naň rieka nezabudne, keď sa opýta.
(február 2012)
