Čierna robota
Chodím svetom, dňom i nocou, všade zavítam,
každý jeden raz ma stretne, áno, aj Vy tam.
Rozdávam chladné dotyky, chladné objatia
tým ľuďom, ktorí sa v zápätí v prach obrátia.
Brúsením kosy vždy pracovný deň začínam,
vraj behám po horách, ale zbehnem aj inam,
športoviská, ulice, autá, pláže, domy,
nikto už nezráta, koľkých mám na svedomí.
Tak si kráčam, občas na niekoho ukážem,
ľubovoľne, zmizíkom zo sveta vymažem,
aha, tamto trebárs môže byť ďalšia korisť,
dôvod? Dajme tomu, že mal cez cestu skôr ísť.
Pritom bol zdravý, šťastný a tiež plný sily,
a kvôli mne si jeho blízki zasmútili,
desiatky vencov a telegramov za košík,
že ho je škoda? Mám na háku jak Jánošík.
Viem o jednom dedovi, chce zomrieť, trápi sa,
je mi to fuk, ešte má čas, je to stálica.
Jeho dcéra ale živá dnes nevyviazla,
praskla cievka, škerím sa, baví ma vízia zla.
Sadistické chute mám, už je to tuším tak,
neostávam povesti nič dlžná, ostrím zrak,
nemocnica, inkubátory s detičkami,
na ktorý ukážem prstom? Tečie slina mi.
Vidím chlapa za volantom, je ako delo,
usmejem sa a pohladím ho, "čágobélo",
omotaný o stĺp, zbytočne sa už mrví,
beriem mu posledný výdych z kaluže krvi.
Tamtá žena sedí v kľude doma v pohodlí,
nepomôže jej už ani keď sa pomodlí.
Mrazivým okom ju premeriam zhora nadol,
už si moja, dnešok pre teba zle dopadol.
Avšak o život bije sa; moja poklona,
dobre, hodím si mincou, či skoná, neskoná,
strany mince sú rovnaké, smejem sa, tak poď,
beriem si ťa k sebe, odplávala tvoja loď.
Každý sa iba pýta, prečo svet ho tresce,
každý chce ísť do neba, no mňa nikto nechce.
Čierna práca patrí temnej duši. Idem ja,
no určite sa raz vrátim, tak dovidenia.
(máj 2014)
niečo ako funpage tu :)
