Rád by som teda v prvom rade podotkol, že svojich potomkov celkom určite milujete a neviete sa ich nabažiť. Uznávam, že je to niečo, čo ja ako bezdetný človek, ktorý ešte len končí VŠ, neviem pochopiť (ak si teraz hovoríte, že ten nevie o čom hovorí, nemá deti a nám tu ide dávať rozumy, tak to radšej ani nečítajte ďalej... už ste sa totiž rozhodli vopred, čo si o celom článku budete myslieť). Je mi nad slnko jasné, že to sú bez pochýb neopísateľné pocity šťastia. ALE!
Sú to predsa Vaše deti, tak pre nich chcete azda to najlepšie, či nie? Takže ako osoby milujúce svoje deti, by ste sa mohli zamyslieť, nakoľko je vhodné dávať ich fotky prostredníctvom sociálnych sietí a rôznych fór na internet. Áno, samozrejme; jedna vec je podeliť sa s fotkou bábätka so svojimi blízkymi priateľmi, ktorí ho ešte trebárs ani nevideli a pod. Kde je však tá hranica, pokiaľ to je ešte v poriadku? Chcete, aby prvé roky života Vášho dieťaťa boli predostreté na internete skrz pomyselnú slide show? Občas fotka pod stromčekom, OK. Občas fotka s tortou so sviečkami alebo na kolenách starej mamy, v poriadku. Ale každý druhý deň dávať sériu nových fotiek? (zámerne preháňam, no princíp ostáva totožný) Fakt každú chvíľu? Pchať tomu úbohému malému dieťaťu (ktoré by malo byť hlavne milované, nie nonstop fotené, zdieľané a lajkované) prsty do úst, aby bolo vidieť prvý zúbok a cvak, cvak, cvak? Aj také som už na moje zhrozenie videl.
Moja dobrá známa mi odporučila stránku modrykonik.sk (nič proti stránke, určite to nemysleli zle), kde sa stáva napr. to, že tam mamičky pridávajú fotky svojho ovulačného testu, potom tehotenského, potom sono a napokon aj z pôrodu. Alebo konkrétny príklad - fotoblog s názvom "Ako kakáme", kde bolo dieťa v umývadle... Taká fotka by mala podľa mňa ostať, ako sa hovorí, v rodine.
Položím Vám teraz otázku: Aké je to súkromie? Ja viem, tomu dieťaťu to je jedno. ZATIAĽ! To dieťa dospeje. A začne mať vlastný rozum, vlastné otázky a svoj vlastný život... A okrem vlastného rozumu a života bude mať stovky fotiek na sociálnej sieti alebo fórach (vrátane tých s holým zadkom či v plienkach). A už nebude mať spätne na výber. Ako tínedžer si už jednoducho nenavyberá. Tie fotky tam niekde budú, a to bez jeho zvolenia. Možno keby sa vtedy, ako dospeje, vedel vrátiť v čase, tak by rodičom za každú takú fotku vynadal.
Ako by bolo Vám, dospelákom? Mať stovky fotiek z čias batoľaťa na internete? Nie, vážne! Ako by Vám bolo, keby sú tam? Bez Vášho zvolenia. A veta "veď si vtedy nevedel(a) ani rozprávať" by bolo ono rodičovské alibi... Preukážte deťom láskavosť a aspoň sa nad tým zamyslite.
Ešte si dovolím moju známu, s ktorou sme sa na túto tému zhovárali, odcitovať: "Som zvedavá, ako sa raz zatvária tie deti, ktoré sú vycapené na internete trčiac z vagíny, čakajúc na tú poslednú kontrakciu. Ako sa urazia, keď sa uvidia na nete ešte zakrvavení z pôrodu, či prisatí na maminom prsníku." Hm; ako by ste sa v ich koži cítili Vy?
Som úprimne vďačný, že som sa narodil v dobe, z ktorej si moji rodičia odniesli na pamiatku iba zopár mojich fotiek, na ktorých som mal tak rok, dva. Žiadny sono obrázok a kopa ďalších fotiek pre všetkých na (chvalabohu neexistujúcom) účte mojej matky na niektorej sociálnej sieti. Som nadšený, že si užívala materstvo fyzicky a nie cez objektív.
Chápem, že doba je iná; chápem, že dnes sa všetko inak berie a nemajte mi moje mienenie za zlé. Úprimne Vám, čerstvým rodičom, prajem veľa vzájomnej lásky medzi Vami a Vašimi ratolesťami, buďte šťastní, prešťastní.
Iba sa skúste nad tou hranicou zamyslieť...
